Blahoželajte si, všetci čerti, navzájom! Varte si v deravom kotle slávnostný guláš z feferónok a oslavujte, dupajúc kopytami čo najhlasnejšie, lebo toto vám čertovsky dobre vyšlo. Pekne ste si to chlapča zaživa upiekli!
Takýto údel si malý Roman rozhodne nezaslúži. Nie je to síce žiadne zázračné, ba ani len usilovné dieťa a nie je to ani žiaden anjel, ale aby bol vo svojich desiatich rokoch navždy zbavený všetkých práv prirodzene vyplývajúcich z detstva, to by bola krutá daň. Za čo? Za pár rokov blahobytu? Veď dospelí majú toľko práv, ktoré si sami pridelili: právo prichádzať domov neskoro, pozerať zakázané filmy, piť alkohol a fajčiť, čítať pri raňajkách noviny, právo strpčovať život vlastným deťom... A deti? Tým by mal predsa nepodmienečne patriť nárok byť trošku neporiadny, trochu neposlušný, s mierou nezbedný a drzý. Povoľuje u nás zákon ochudobniť dieťa o spomínané práva?
Až donedávna bol so svojím životom maximálne spokojný. Na najhororovejšiu nočnú moru u neho kandidovalo pomyslenie, že sa mohol narodiť v úplne inej rodine. Hrôza! Napríklad u takých Novákovcov by sa musel deliť o izbu so štyrmi súrodencami a o počítači by mu zostávalo iba snívať čiernobiele sny. A u Kováčovcov by mu možno nekúpili ani najlacnejší walkman.
Romanko sa však narodil pod šťastnou hviezdou – pod tou najžiarivejšie svietiacou. Nie je síce ničím výnimočný, a predsa si o ňom nedovolí nik povedať, že je obyčajný chlapec. Volá sa totiž Polakovič. Hádam len nie je syn „toho“ Polakoviča? Ale áno. Toho ministra? Presne ten! Chúďa! Hoci – nemusia si od huby odtŕhať, ale predsa... A tá jeho matka, tá Polakovičová, sa hrá na veľkú podnikateľku, skupuje, čo sa dá, celé mesto by chcela vlastniť. Veď tí chamtiví rodičia nemajú na to úbohé dieťa vôbec čas!
Lenže Roman sa ako chúďa necítil. Mal by? V dome vo vilovej štvrti, obklopený najnovšími výdobytkami techniky a modelmi hračiek, sa až do osudného rodičovského združenia proti zlatej klietke nebúril. V ten večer sa ale pre neho začalo peklo na zemi.
Najprv len neobvykle tresli dvere. Zlé znamenie. Chlapca sa zmocnila nepríjemná predtucha, že hlavnou príčinou otcovej agresie bude jeho prospech v škole. Mýliť sa je ľudské, ale on sa nanešťastie nemýlil. „Kde je?!“ kričala hlava rodiny. Výbuch sopky sa priblížil. „Ja ho snáď zabijem. Taká hanba! Všetci sa na mňa posmešne pozerali, skoro som sa pod zem prepadol. Minister a má také sprosté decko! Potrebujem ja, aby na mňa ukazovali prstom a smiali sa kvôli jeho hlúposti? Potrebujem to k svojim preferenciám? Nepotrebujem. Avšak od zajtra, a to nehovorím do vetra, sa všetko zásadne zmení.“ Matka, ktorá si vytrpela všetky predchádzajúce rodičovské združenia, vypozorovala v jeho monológu určitý stupeň zveličovania. „Nechaj ho – neučí sa najhoršie.“ „Že nie? Je priemerný! Áno, priemerný žiak – presne tak ho ohodnotila učiteľka. Syn ministra si nesmie dovoliť byť priemerný! Svet patrí šikovným a ja z neho takého urobím.“
Pán Polakovič vypracoval rozsiahly plán, čo by pohltil voľný čas viacerých detí dokopy. Zamestnal troch súkromných učiteľov, ktorí mali zabezpečiť doučovanie: dvakrát v týždni z angličtiny, raz z nemčiny a dvakrát z matematiky. Keďže Romanko absolvoval každý pondelok, stredu a sobotu futbalový tréning, ťarcha nových povinnosti na neho doľahla ukrutnou silou. ,,Nikdy nebude ako ja, nikdy!“ dráždila mu uši doma denne opakovaná veta. Hoci desaťročný človiečik vonkoncom netušil, či bude mať raz chuť stať sa politikom a jeho najvyššou ambíciou dosiaľ bolo dostať najnovšiu počítačovú hru, predsa len predstava, že sklame „veľkých“ rodičov, ho nastavila na najvyšší stupeň usilovnosti.
Tak veľmi sa snažil – nešlo predsa o hlinené guličky. V hre bol možno prisľúbený horský bicykel. Tak veľmi chcel, aby bol na neho otec hrdý. Aj tak mu to nešlo. Aspoň nie natoľko, aby výsledkami ohúril jeho zázrak očakávajúcu autoritu. Na hodinách zíval, ospanlivo klipkal očkami, zaspával od únavy. Až jedného dňa... odpadol. Pred zrakmi celej triedy, pred učiteľom vyžadujúcim od neho rýchlu odpoveď, s narastajúcim strachom zo zlej známky horúčkovito pátral v hĺbkach svojej pamäti, ale nemohol si spomenúť; všetko, čo sa doma naučil, akoby sa vyparilo; bolela ho hlava, hrozne ho bolela hlava, až hrozilo, že praskne... A zrazu – prásk! Chlapec bol na zemi.
„No to je krásne!“ zareagoval Polakovič starší po telefonáte zo školy. „Môj syn je padavka! Obyčajná cintľavka! Nič nevydrží, nikdy nebude ako ja, nikdy!“ Roman sa cítil, akoby mu rozstrieľali srdce. Tíško plakal pod hviezdičkovým paplónom, smrkal do obrovskej vreckovky a nech premýšľal, ako najlepšie vládal, vyšlo mu, že už nedokáže nič zlepšiť, že už nemá dostatok síl sa niečo nové naučiť; všetko je stratené – niet východiska a najvhodnejšie bude, keď zomrie. Áno, rozhodol sa, že zomrie. Nebude viac robiť rodičom starosti, nebude im viac ubližovať. Celý večer sa modlil kedysi babkou naučené modlitby za to, aby zaspal a viac sa neprebudil. Modlil sa tak dlho a úpenlivo, až začal veriť, že naozaj zomrie. A ak by to náhodou nevyšlo, vezme zajtra mame nejaké lieky – veľa rôznofarebných tabletiek, alebo si ľahne do plnej vane a utopí sa. Nechce už dlhšie žiť...
Modlitby ho sklamali. Nielen že sa ráno živý prebudil, ale iba čo rozlepil oči, zbadal vo svojej izbe pri počítači stáť drobnú postavu. „To je určite zlodej,“ preblesklo mu mysľou. Kto iný by to mohol byť? Na stretnutie s nevítaným návštevníkom nebol absolútne pripravený, nevedel, či má kričať, či utekať. Votrelec na neho nečakane zažmurkal. Bol to černoch! Presnejšie - černošský chlapec so svietiaci zubami. „Mama, pomoc! Zlodej! V mojej izbe je černoch! Pomóóóc!“ Hneď pribehla – vedela, že Romanko by nevykrikoval len tak zo žartu, ale v poslednom čase ten chlapec nie je v poriadku - je akýsi čudný. Nenaložili toho na neho priveľa? Samozrejme, že nikoho cudzieho nenašla. Mal halucinácie? Čelo nie je horúce, teplotu nemá, nič ho nebolí. Čo je to s ním? „Mami, tam v kúte,“ ukazuje prstom do rohu miestnosti. „Nik tam nie je, miláčik. Si vyčerpaný, nepôjdeš do školy. Vezmem si dovolenku a zostaneme spolu doma. Súhlasíš?“ Bol rád, že sa uleje z písomky z matiky. Ale prečo sa mama pretvaruje, že nikoho nevidí? Ledaže by skutočne nič nezvyčajné nevidela.
„Kto si?!“ zaútočil nahnevane na prízrak, keď odišla. „Som tvoj anjel strážny,“ pokojne odpovedalo čierne zjavenie, vystrúhajúc výraz neviniatka. „Neklam! Kto si a čo tu chceš?“ „Som namojveru tvoj anjel strážny a prišiel som ťa zachrániť. Bol si na tom mimoriadne zle, a tak som dostal povolenie sa ti na určitý čas zviditeľniť.“ Myslí, že mu naletí? „Anjeli predsa vyzerajú úplne ináč. Sú bieli, krásni a majú veľké krídla.“ „Ha,ha,ha!“ dobrosrdečne sa zasmial černoško. Nevadí mu, že jeho smiech Romana ešte viac vytáča? „Len vy, ľudia, si nás predstavujete ako okrídlených krásavcov z obrazov umelcov, ktorí videli anjela tiež iba na obrázku. Kto by už dnes nosil krídla z peria? Aj u nás vývoj značne pokročil. Veď čo by asi v nebi robili všetci tí slávni vynálezcovia? Od nudy by umreli druhý krát... A nie všetci anjeli sú bieli. To by bola diskriminácia. Podľa vás sme mali my, černosi, skončiť do jedného v pekle len preto, že sme čierni? Videl si už namaľovaného anjela - Japonca alebo Číňana? A poviem ti, že sú v tom ozaj výkonní. Vieš, prečo sa dožívajú Japonci tak vysokého veku? Lebo ich strážia prevažne ich vlastní.“ „Nechce sa mi veriť,“ oponoval Roman. „Prečo? Strážneho anjela si nevyberieš, pridelia ti toho, čo je práve voľný. Ale keďže sa mi nepodarilo získať tvoje pre vzájomnú spoluprácu nevyhnutné sympatie, vrátim sa a tebe pošlú jednookého Bonifáca. Ten teraz nechráni nikoho.“ „Čože? Jednookého?“ „Divíš sa, čo? Ani nádherní nie sú všetci... Sú však krásni svojou dušou. Boh sa snaží ponechať im z pozemského života iba tie najkladnejšie vlastnosti.“ „Aj môj otec má svojho „strážneho“?“ „Samozrejme.“ „To je hlúposť. Má predsa troch bodyguardov, nepotrebuje ďalšieho.“ „Každý ho má. S politikmi je to síce ťažké, nik nechce u nich slúžiť. Môžeš im našepkávať, dohovárať, radiť, čo by bolo najvhodnejšie urobiť, čo by bolo najlepšie pre ľudí, ignorujú ťa. Pri nich si vôbec neoddýchneš, žiješ v neustálom strehu.“ „Ak by ste skutočne boli stále v strehu, nezrazilo by babku pred rokom auto,“ obvinil Romanko smutne poslíčkov z neba. „Spomínam si na to. Vtedy mal môj kolega dovolenku. Mrzia nás, pochopiteľne, všetky predčasné odchody z tohoto sveta, ale ľudia si za to môžu sami. Sú veľmi neopatrní. Sú tak neopatrní, že keby nemali svojich anjelov strážnych, zomreli by minimálne raz denne.“ Síce mu neveril, ale keďže to bola momentálne jediná bytosť, ktorej na ňom záležalo, súhlasil s jeho spoločnosťou.
Boli v tom nevysvetliteľné čary, že mnoho vecí získavalo zrazu príťažlivejšiu tvár? Nie naraz, ale postupne, akoby mu niekto naordinoval zázračné kvapky, vracala sa Romankovi opäť chuť do života. Po matkiných prosbách odvolal otec dvoch súkromných učiteľov a zmieril sa i s občasnou trojkou v žiackej knižke. Chlapca však mrzelo, že nie je na neho ani trochu pyšný, vôbec ho nepochválil, hoci jeho najnovšie výsledky svedčili o určitom pokroku. Áno, to mu chýbalo, aspoň slovíčko pochvaly.
„Prečo je otec taký?“ spýtal sa ustarostene svojho anjela. „Nikto mu nie je dobrý. Chce, aby sme boli s mamkou dokonalí, stále sa bojí, čo povedia ľudia, tŕpne, čo napíšu novinári...“ „Vieš, tvoj otec vždy rúbal privysoko a odkedy to dotiahol až do vlády, permanentne ho prenasleduje obava, že by mohol o svoju pozíciu prísť.“ Anjel síce o ňom vedel aj „iné“ podrobnosti, ale keďže mu anjelský morálny kódex nedovoľuje ohovárať, pokračoval vo všeobecnom duchu, nie celkom si istý, či to desaťročné dieťa pochopí. „Je minister a ministerské kreslo je pohodlné hojdacie kreslo, avšak z najkrehkejšieho materiálu. Hojdáš sa v ňom s pocitom najväčšieho labužníka, ale keď sa veľmi rozhojdáš, praskne a ty sa ocitneš na špinavej podlahe. Je po tebe. Ak sa ti nepodarí v dostatočne rýchlom čase pozviechať, zožerú ťa všetky tie usilovné mravce, ktoré pre teba s pretvárkou pracovali, kým si sa na ne díval z výšky svojej funkcie. Rozumieš?“ „Asi áno, ale nie úplne,“ odvetil neurčito chlapec a anjela potešilo, že nemá v úmysle klásť ďalšie otázky.
Keď sa začne anjel na zemi nudiť, znamená to, že už nie je potrebné, aby sa zviditeľňoval a že čas na zostrenú ochranu pominul. Môže teda prejsť na normálny úsporný režim. „Zajtra odchádzam, sťahujem sa späť hore.“ Anjeli sa lúčia maximálne dvoma vetami. „To vážne?“ Roman zmeravel, sťa by ho obarili vriacou vodou. Ľahko si zvykol na nezvyčajného pomocníka, na neviditeľnú ruku, ktorá ukazovala správny smer. „Neboj sa, zvládneš to aj bezo mňa. Okrem toho jedným očkom ťa budem tak či tak neprestajne pozorovať.“ (Iba monokulárnym ďalekohľadom – nie je to málo?) „Môžem ti niekedy zavolať? Máš nejaké telefónne číslo?“ „V nebi nie je signál, ale ak ma budeš naozaj potrebovať, dozviem sa to v pravej chvíli.“
Veľa záležitosti by sa možno v budúcnosti vyvinulo inak, keby jedného dňa nevstúpil Roman do triedy a neomámila ho akási úžasná vôňa. Nie, nebola to vôňa kvetov na učiteľkinom stole, ani nijakého parfumu, skôr to tam voňalo ako v pekárni. Ako v pekárničke na rohu ulice, kde predávali okrem pečiva aj vynikajúce koláčiky. „Čo je to?“ krútil nosom zo strany na stranu. Poriadny tréning pre tak malý noštek! Lenka Nováková, tá zo štyroch detí, sa otočila a hrdo vyhlásila: „To sú moje buchty. Naša mama ich piekla skoro ráno, aby sme mali čerstvé na desiatu, preto tak pekne voňajú.“ Skoro ráno? Jeho mama mu niekedy nestihne dať ani pusu. Hodinu trávi v kúpeľni, aby dobre vyzerala, aby mohla reprezentovať svoju firmu, otca... „Ničia mama by ráno nepiekla buchty...“ „Naša áno! ... lebo nás má rada,“ obhájilo dievča svoje predchádzajúce slová a on sa snažil nedať najavo, ako veľmi jej závidí. Tá copatá potvora ho provokovala. Vytiahla malú škatuľu, v ktorej ležalo zopár voňavých kúskov a hrala, akože sa nevie rozhodnúť, či už je dostatočne hladná. Určite sú výborné... Určite sú mäkulinké ako perina... Tak veľmi ho lákajú! „Lenka, mohla by si mi dať jednu? Hoci tú najmenšiu. Vymením ti ju za... za čo len chceš.“ Zvíťazila. Presne o to jej išlo, aby najbohatší chlapec v triede chcel niečo aj od nej. „Vezmi si dve – nič za to nechcem.“ Nemohol uveriť, že by mu ich darovala. „Ty mi ich dáš zadarmo?“ „No a? Moja mama pečie často.“ Keď sa mu pavučinkové cesto topilo na jazyku, mal pocit, že dosiaľ nejedol nič chutnejšie a začal túžiť iba po tom, aby aj jeho mama raz napiekla buchty. Plný plech buchiet!
„Nie je problém,“ suverénne prehlásila pani Polakovičová po synovom zdôverení sa so svojím najnovším prianím. Nepriznala sa, že miesenie cesta považuje za odporné a nenávidí ho aj kvôli obave z poškodenia pokožky rúk. A ináč je to i strata času. Moderná žena si podľa nej nemôže dovoliť plytvať časom pri niečom, čo sa dá kúpiť za pár korún. Aké nezmysly to len toho chlapca napadli?
Už sa nevedel dočkať soboty. V ten deň bude „jeho“ mama piecť! Málokto môže pochopiť, akú obetu by to znamenalo pre ňu, čo zamestnáva pomocníčku v domácnosti a za každú maličkosť radšej zaplatí, len aby nestrácala drahocenný čas, ktorý môže stráviť vo svojej firme. Ale sľúbila mu to!
Keď sa v sobotu okolo obeda vrátil z tréningu domov, z bytu sa síce nešírila očakávaná aróma, na tácke v kuchyni však trónili starostlivo naaranžované buchtičky. Mňam! „Mami, supééér! Už vychladli, ale nevadí. Čo si ešte robila?“ „Á, volala mi kaderníčka, že v pondelok nemôže, tak som šla k nej. Nevšimol si si – som trochu podstrihnutá? No a buchty som kúpila po ceste. Že sú úžasné?“ Čože? Ona ich nenapiekla sama? Ona to nepochopila?! Romanovi sa zaseklo v hrdle poriadne sústo – rozkašľal sa. Kašľal a mama mu búchala po útlom chrbte, obávajúc sa, aby sa nezadusil. „Vôbec nešlo o buchty, vôbec!“ hystericky kričal. „Akože nie?“ čudovala sa. „Chcel si ich? Chcel! Veď si v posledných dňoch ani o inom nehovoril. O čo sú horšie od tých Lenkiných?“ „Ale to mali byť od teba! Rozumieš? Domáce! Z lásky! Pretože ma máš rada...“ Hlúposť! Obyčajné koláče predsa hovoria primálo o materinskej láske. Najmä ak ho nepresvedčili všetky tie drahé, starostlivo vyberané veci, ktoré takmer prekryli vianočný stromček...
Nepochopila to! Tak veľmi ho sklamala... Veď ona ho už asi neľúbi...Všetko jej je prednejšie... Načo chodí každý druhý týždeň ku kaderníčke, keď tak často nestrihajú ani chlapov? Ani trošku jej na ňom nezáleží!
Novákovci, tým je hej! Keby sa tak mohol stať piatym dieťaťom Novákovcov... Kľudne by nosil po starších bratoch hoci i tú nemožnú vetrovku. Ani by necekol.
Viete, prečo je v triede cez prestávky tak málo chlapcov? Takmer všetci sú na WC. Vari len nefajčia? Zatiaľ nie, možno o rok, dva... Rozprávajú si tam chlapské veci – prísne tajné pre dievčatá. „Videli ste, aké má Polakovič nové tenisky? Dobré, čo?“ „Mhm, stáli aspoň štyri tisícky.“ „Päťtisíc! Videl som ich v Adidase vo výklade.“ „Ten sa má, keď jeho otec kradne.“ „Kradne???“ „No, naši vraveli.“ „Aj môj otec hovoril. A že je skoru..skorump...skorumpovaný.“ „To čo znamená???“ „Asi že berie úplatky.“ „A minule o ňom vraj písali, že má frajerku... že asistentku.“ „He,he,he!“ „Chudák Roman!“ „Aký chudák? Dávajte si pred ním pozor. Je možné, že kradne aj on.“ „Hí, a ja s ním sedím!“ Odkiaľ mohli vedieť, že tam došiel chvíľku pred nimi, že sedí v kabínke na záchode a všetko počul? Všetko!
Oni si vážne myslia, že kradne? On, čo im často rozdával zahraničné cukríky? Ušiel zo školy. Neuniesol, keď po ňom podozrievavo pokukovali a odťahovali sa, akoby ochorel na najnákazlivejšiu chorobu v tej najzaostalejšej rozvojovej krajine.
„Takže synáčik nám chodí poza školu?“ rozsrdil sa Polakovič. „Začínam mať toho plné zuby! V poslednom čase mám viac telefonátov zo školy ako z ministerstva. Prečo si odišiel uprostred vyučovania?“ Povedz mu to, povedz, ako to naozaj bolo! Nikdy nedovoľte dieťaťu zabodnúť zrak do podlahy – neodpovie vám už na žiadnu otázku. „Dobre; televízor, video, počítač – ničoho sa týždeň nedotkneš! A prípadné pozmeňujúce návrhy striktne odmietam, takže sa nenamáhaj.“
Polakovič starší netuší, že vymeral trest za vlastné hriechy. Nie, nemali ste nechávať chlapca samého. Nemali ste ho nechávať, keď bol aj v duši opustený.
Jeho izba sa stala pre neho väzením. Aký by to bol väzeň, keby nemal obrovské pokušenie ujsť? Sú iba dve možnosti úniku – dvere a okno. Dvere? Za tými sú však dvaja cudzí ľudia – muž a žena a hovoria si „rodičia“. A okno? Za ním sa rozprestiera voľný priestor nekonečných rozmerov, ktorého súčasťou môžeš byť za nepatrný zlomok sekundy i ty. Stačí len zoskočiť. Čerti si už v pekle opäť chystajú vidly k slávnostnej večeri. No tak skoč už!
Tma. Nič iné – len tma. Hlboká a dlhá. Neprekáža ti jej dĺžka, keď ani nevieš, že existuješ. Neznervózňuje ťa to pípanie prístrojov? Ani trochu?!
Svetlo. Dráždi oči, spaľuje zreničky. Je ľahšie bezstarostne spať ďalej, ponorený v ničote kašľať na svet. Alebo stačilo? „No konečne!“ vydýchne si nahlas celá rodina. „Prečo si nám to urobil?“ A je to tu! Nemocničné lôžko už mnohokrát počulo presne tie isté otázky. Vždy je to rovnaké. Príbuzní potenciálneho samovraha nemôžu pochopiť, prečo si chcel vziať život. Veď mal všetko!
„Stal si sa hrdinom dnešnej dennej tlače,“ ironicky prehodí otec, mysliac na palcové titulky: „MINISTROV SYN VYSKOČIL Z OKNA.“ Najradšej by ho za to „hrdinstvo“ roztrhol ako žabu! Ale usmieva sa. Žeby bol včerajší zážitok budíčkom pre jeho spiace svedomie?
Vojde lekár, aby vzápätí odviedol rodičov na chodbu. Až vtedy Romanko zbadá černoška. Jeho anjel sa vrátil! Hurááá! „Ty si mi teda urobil v nebi riadny poplach – takmer som to nestihol. Z druhého poschodia k zemi je pomerne krátka vzdialenosť, aby som ťa vo vzduchu včas zachytil a stlmil dopad tvojho tela.“ „Myslíš, že reči o otcovi sú pravdivé?“ Tak jemu sa tie zmätok tvoriace elementy nevyparili z hlavy ani po infúziách? „Anjel nesmie klamať, ani ohovárať... Ale môžem ti povedať, že frajerku určite nemá.“ „Aspoň to,“ s úľavou sa zaraduje chlapec. „A vaši ťa majú radi, hoc sa ti to niekedy javí naopak.“
Práve vošli. Mama mu dáva pusu. „Teba snáď zachránil sám anjel strážny!“ Netuší, prečo sa jej veta stala spúšťacím tlačidlom k synovmu smiechu. „Romanko, lekár nám odporúčal, aby sme spolu navštívili jednu tetu – detskú psychologičku. Tá ti pomôže...“ Anjela pochytí zlosť. Tak na to by vás, Polakovičovci, bolo – spoliehať sa raz na strážneho anjela, raz na psychológa! Prečo mu nepomôžete sami? Je to tak jednoduché. Povedzte mu len, že ho máte radi. No, Polakovič, vyriekni to teraz, nikdy nebude vhodnejšia situácia. Otec si odkašle ako pred prejavom v parlamente. „Keď sa vrátiš domov, kúpime ti nový bicykel.“ Černoško v zúfalstve pozdvihne oči k oblohe. Ten človek je snáď beznádejný prípad! „A ešte... s mamkou sme sa rozhodli... aby si nebol sám... adoptujeme ti bračeka.“ Bože, oni sa zbláznili! Veď nestačia ani na to jedno-jediné decko. Ten Polakovičov „strážny“ musí byť strašný pako, keď mu dovolí robiť takéto rozhodnutia...
Romanko sa však teší. To dieťa sa z toho skutočne teší! „Moja dovolenka je v háji,“ s povzdychom rezignuje anjel. „U týchto ľudí budem musieť stvrdnúť na poriadne dlho. Na veľmi-veľmi dlho...“