Celé leto sme hľadali v tráve štvorlístky. Sedávali sme s Martinom na lúke, pásli si oči na bláznivých farbách leta a hľadali šťastie. Asi sme sa nudili. Maťo ich nakoniec našiel tri, ja ani jeden. Martin ma nechal, vystriedal od leta tri priateľky a neviem, či je šťastný. Môj život, i keď omnoho chudobnejší na pestré zážitky, plynul pokojne ďalej. Vyliečila som sa z naivity a prestala veriť v silu zelených amuletov. Možno k tomu prispel aj sneh, ktorý krátko pred Vianocami priľahol všetku zeleň, zaretušoval špinu sivého mesta, rozžiaril tisícky očiek malých nezbedníkov, čakajúcich na prázdniny a spôsobil zlomeniny desiatok kostí starších ľudí.
Odchádzala som z práce s hrdým pocitom a desaťtisícovou peňažnou odmenou v kabelke. Chodník sa leskol ako práve vyleštené zrkadlo. Človek musel kráčať neuveriteľne pomaly, aby sa nepošmykol, hoci bol čas, keď mal každý strašne naponáhlo, a predsa nik nikam nestíhal. Bol piatok pred poslednou adventnou nedeľou. Blikajúce stromčeky vo výkladoch ožarovali všetko živé i neživé. Nebolo kedy vnímať tú čarovnú atmosféru, musela som sa sústredene dívať pod nohy. A zrazu sa tam niečo zablyslo. Niečo úplne malinké, takmer som to zašliapla ťažkou čižmou. Nemám vo zvyku zdvíhať zo zeme všetko, čo sa mi pripletie do cesty, avšak zvedavému pokušeniu by v tom okamihu neodolal nikto. Našla som štvorlístok! Nedivím sa, že mi neveríte. Veď je to bláznovstvo. Asi som bola prvý aj posledný človek tejto zimy, ktorý našiel štvorlístok a každý, kto by sa o tom pokúsil čo i len snívať, by bol považovaný za blázna, ale ten môj bol skutočný. A celý zo zlata. Zrejme len nedávno dal zbohom retiazke nejakého nešťastníka a bolo záhadné, že neskĺzol do jeho šatstva. "Stalo sa vám niečo? Potrebujete pomôcť?" ustarostene sa nado mnou skláňali dvaja starší muži. Náhle mi to došlo. Čupieť uprostred chodníka je zaručene ten najspoľahlivejší spôsob, ako na seba upútať pozornosť. A aj strašne hlúpy. Privrela som dlaň so svojím čerstvým nálezom, nezrozumiteľne zakoktala: „Nie... ja... ďakujem, " a už ma nebolo.
A vtedy sa to stalo. Akoby niečo jemne zazvonilo. Celkom ticho, ale nepretržite zvonilo a zvonilo. Zrazu som si uvedomila, že sa to niečo zvláštne deje vo mne. Bol to pocit nevýslovnej radosti, čo mi príjemne masíroval dušu. Bola som šťastná. V kabelke som si niesla pár tisíc, v peňaženke zlatý prívesok a v mysli spomienku na záujem cudzích ľudí pomôcť mi. Niečo neurčité ma nútilo rozdávať tú radosť ďalej. A tak som myslela na Vianoce. Už viem, čo kúpim našim pod stromček. Mikrovlnku. Bola som sama sebe vďačná za tak skvelý nápad. Nápady a bezvýsledné túlanie po obchodoch stoja totiž niekedy viac času ako samotné darčeky peňazí. A ešte kúpim každému nejakú maličkosť a... A bude po peniazoch. Jéj, to budú nádherné Vianoce!
Na námestí kľačali dvaja žobráci, čo už dlho patria k nežiaducemu inventáru mesta. Boli tu včera a budú iste aj zajtra. Len možno o pár metrov ďalej. Budú tu aj cez Vianoce? Ozaj, ako trávia títo ľudia sviatky? Prišlo mi ich veľmi ľúto. Tak veľmi ľúto, že som ihneď otvorila peňaženku a bez rozmýšľania hodila každému do plastovej škatuľky z margarínu po päťdesiatke. Ten, čo bol akože slepý, vyvalil oči a v úžase zabudol hrať svoju úlohu. Ten druhý opakoval: „Ďakujem, slečinka, ďakujem," a mňa pri tom ovanul príšerný pach lacného alkoholu. „Čo si sa zbláznila? O chvíľu to prepijú v bufete oproti.“ Za mnou stál kolega z práce a nechápavo krútil hlavou. Za korunu by si nechal aj koleno vŕtať. Aspoň to o ňom všetci hovoria. V tejto chvíli určite závidel aj žobrajúcim, že tak ľahko prišli k malému zisku. „Vieš, idú Vianoce," ospravedlňovala som sa. „Hádam ťa len neťažia odmeny? Upozorním šéfa, aby si na druhý rok dvakrát rozmyslel, koľko ti nadelí." Odporný chlap. Ešteže býva opačným smerom.
Moje odhodlanie robiť dobré skutky nebolo vôbec ohrozené. Pri nastupovaní do autobusu sa som rozhodla pomôcť jednej matke s dvomi plnými taškami a tromi malými deťmi, z ktorých prostredné jačalo, že chce čokoládu. „Nemám tu anjelik, vydrž chvíľku, už budeme doma." „Ja chcem okamžite!" Dieťa sa zmenilo v sirénu. Zúfalá matka vytiahla z vrecka žuvačku. „Ja nechcem žuvačku, ja chcem čokoládu." Tuším si viac poľutovania zaslúžila tá žena ako rozmaznané dieťa, ale keďže varechu so sebou nenosím, rovnako pomohla v danej situácii aj v bufete ráno kúpená kokosová tyčinka, na ktorú som cez deň úplne zabudla. Matka bola zachránená. A aj uši cestujúcich. Dievčatko s rýchlo vysychajúcimi slzami sa razom zmenilo v usmiateho anjela. Škoda len, že za svoj krátky život sa naučilo nárekom bojovať za niečo omnoho lepšie, ako poďakovať za to.
Šla som si sadnúť dopredu. Pevne som dúfala, že mi to osudom pridelené miesto zostane až po moju konečnú zastávku. Ale prečo len na nasledujúcej nastúpilo päť starých ľudí, keď voľné miesta boli už len dve? „Vstaň!" rázne mi zavelil vnútorný hlas a spolu so mnou vstali aj dvaja školáci - chlapec a dievča.
Tak teda stojím, hojdám sa zo strany na stranu, odolávam následkom prudkého brzdenia a snívam o vlastnom aute, ktoré by ma z toho všetkého oslobodilo. A zasa niečo zazvoní. Tento krát ale oveľa hlasnejšie. Ak ma to zvonenie má vyburcovať robiť ešte väčšie skutky, tak sa dám vyhlásiť za svätú. Zvonenie neprestáva. Ľudia vyťahujú z vreciek kabátov telefóny a kontrolujú displeje. Bože, veď to vyzváňa môj mobil. Rýchlo, rýchlo! Horúčkovite otváram kabelku, hmatom sa orientujem v jej obsahu, prstami vyslobodzujem neutíchajúci aparát a ... „Haló?.. No nie, Jana! Ako žiješ, ty potvora? Prečo si sa tak dlho neozvala?" Umlčal ma priateľkin desaťminútový monológ. Určite by trval aj dlhšie, keby som si náhle neuvedomila, že autobus už akosi pridlho stojí na jednom mieste. Bol na konečnej. Veď ja som zabudla vystúpiť!
Doma ma privítala atmosféra, ktorá ešte umocnila presvedčenie, že moja voľba darčeka pre rodičov je zaručene tá najsprávnejšia. Mama sa skláňala nad umývadlom, drhla hrniec a otcovi neustále opakovala: „Koľkokrát som ti hovorila, aby si neodchádzal z kuchyne, keď si sám niečo prihrievaš? Pozri, čo si dokázal." Otec bol ticho. Vedel, že mamu zlosť o chvíľu prejde. Len ja som sa šibalsky usmievala: „Neboj sa, tatko, keď budeme mať mikrovlnku, pokojne môžeš odbehovať k televízoru, jedlo ti neprihorí.
V sobotu ráno sa vstáva najľahšie. Ak si človek aj musí privstať, rozhodne to nie je o piatej a už len pomyslenie na skutočnosť, že nemusí do práce, je tým najlepším povzbudzujúcim prostriedkom. Sobota je jednoducho krásny deň.
Budíkom vytrhnutá zo sladkého sna začínam svoj prvý víkendový deň už o pol ôsmej. Čaká ma veľké nakupovanie. Som jedna z tých, ktorí si kupovanie darčekov nechávajú na poslednú chvíľu a zaktivuje ich jedine časová tieseň. Tak teda, spiaci a pozabudnutí, čas už naozaj pokročil a ak sa okamžite nespamätáte, budete sa pod stromčekom hanbiť za všetky tie gýče a zbytočnosti, ktoré v posledný deň narýchlo nakúpite. Ja sa však nebudem. Viem, že radosť rodiny bude obrovská. Totiž len málokto býva obdarovaný darom, ktorý mu slúži každý deň a vydrží mnoho rokov.
Už len vezmem peniaze a môžem vyraziť. Vlastne ešte som si tú včerajšiu odmenu ani nevybrala z obálky. Preložím si teda peniaze do peňaženky, nebudem sa predsa v obchode strápňovať s obálkou. Už dve minúty sa prehrabávam v taške. Len žena dokáže pochopiť, aké je ťažké zorientovať sa v dámskej kabelke plnej drobnosti, ktoré síce denne nepotrebuje, ale čo ak by sa náhodou zišli. Hľadanie však trvá akosi pridlho. Premáha ma nervozita. Len pokoj, nevyparili sa. Zostáva posledný krok, ktorý v podobnej zúfalej situácii vždy urobím - celý obsah kabelky vysypem na stôl. No nie, túto hnedú sponu do vlasov hľadám už dva týždne. Škoda, že sa mi dnes nehodí. Avšak nesmiem sa zdržiavať. Keď už ale držím každý predmet tretí raz v ruke, cítim, ako mi tvár bledne a čelo meravie. To predsa nie je možné. Tých desaťtisíc som sem určite vložila. Snažím sa rozpamätať, kedy som ich videla naposledy. Ach áno, keď som včera v autobuse vyťahovala mobil, tak sa tá obálka v kabelke celkom iste zabelela. Lenže ja som tašku asi nezatvorila. Nevnímajúc okolie počúvala som priateľkino rozprávanie, zatiaľ čo niekto za mnou nezaslúžene bohatol. To je hrozné! Moje peniaze! Už nikdy nebudem telefonovať v dopravných prostriedkoch, sľubujem, len keby sa našli. Jasné, že sa nenájdu. Môžem si za to sama.
Až po dlhej chvíli sa rozhodnem skontrolovať obsah peňaženky. Čo ak náhodou... Okrem šiestich stokorunáčok a hŕstky drobných sa v svetle zaleskne len zlatý štvorlístok, ktorý mi mal priniesť šťastie.
Vianoce boli krásne. Každoročné kúzlo sviatkov, zmes ihličnatej a perníkovej vône i akési obmäkčenejšie ľudské srdcia mi nedovolili kaziť to všetko smútkom. Rodičom som kúpila knihy a nový hrniec a aj keď oni prejavovali až prehnanú radosť, mňa nedávna strata tajne mrzela.
Nedopadla som však najhoršie. Keď sa mama, ktorá je inak veselá bytosť, po sviatkoch vrátila z práce domov, do smiechu jej práve nebolo. „Viete, čo sa stalo mojej kolegyni? Včera jej zomrel syn - štrnásťročný chlapec. Predávkoval sa. Chudera Anka, úplne sa zrútila. Vždy sa chválila, aké má šikovné a slušné deti. A tí bezcitní novinári z toho hneď urobili senzáciu, nemajúc ani štipku zľutovania s rodičmi." Chytila som noviny a hľadala príslušný článok. Pod textom sa usmievalo takmer ešte dieťa. Bože, ako je možné, že mnohé deti len čo odhodia hračky, stanú sa sami hračkou niečoho tak hnusného? A ako sa k droge dostanú? Odkiaľ na ňu berú peniaze? Je naozaj tak zvodná, že dokáže očariť toľko obetí a dovolí si byť druhou smrtkou, čo kosí naivných so slabou vôľou? Ten chlapec na fotografii mi je ale veľmi povedomý. Kde so ho len videla? Mama akoby vyčítala otázky z môjho zamračeného čela, povedala: „Jeho kamarátka sa dokonca priznala, že peniaze párkrát ukradli." Spomenula som si. To je predsa ten chlapec, čo stál vedľa mňa v autobuse v deň, keď mi zmizla obálka.
Nie je nič horšie, ako byť bez nálady deň pred Silvestrom. Depresie mi
doslova zožierali vnútro a dusili každý môj pokus z niečoho sa potešiť. Keby
bol môj otec kráľ, prisľúbil by polovicu kráľovstva tomu, čo by ma rozosmial.
Ale je len automechanik a do mojej duše nevidí. Nezazlievam mu to. Veď ani ja
nie som žiadna princezná a zdá sa, že po sviatkoch som pribrala aj tri kilá. l
pleť sa mi zhoršila a vlasy vôbec nedržia účes. Absolútne s ničím nie som
spokojná. Som hrozná. A čo chce odo mňa práve teraz ešte aj mama? „Niečo som ti
priniesla." máva mi pred očami akousi pohľadnicou. „To je pre mňa?"
spýtam sa, ale v duchu si myslím, že proces odovzdávania pošty by sa zaobišiel
aj bez zbytočných ceremónií. „Tak vďaka." A už som zasa vo svojej izbe.
Dokonca ani moja zvedavosť nie je naozaj ženská, ale len taká normálna. Čítam
text, vôbec mu však nerozumiem. Čo sú to za hlúposti? Vystrelil si zo mňa
niekto? Čítam druhýkrát:
„V novom roku Ti prajem toľko šťastia a radosti, že by si
sa s nimi mohla deliť na polovicu. Jednou z možností je - so mnou.
Priateľ z „päťky"."
Že „päťka" je električka, pochopím až po desiatich minútach a že priateľom
z „päťky" by mohol byť sympatický mladý muž, ktorý si ma každé ráno s patričnou
dávkou drzosti obzerá, po jedenástich. Po dvanástich už cítim, ako sa mi rozohrieva
srdce a počujem ho biť ako na poplach. Mala by som sa mať na pozore.
Silvestra oslavujem s priateľmi v jednom panelákovom byte. Vôbec nevadí, že svojou prítomnosťou pomáham vytvárať nepárny počet osôb. Prirodzenou veselosťou sa úplne vyrovnávam tým, čo si ju nafúkli bublinkami zo šampanského. Tajne sa teším, až pocestujem zasa električkou do práce. Len jedno zostáva pre mňa tajomstvom - tajomstvo šťastia. Záhada jeho kolísavého rytmu. Je zvláštne, že človek sa jeden deň ocitne na dne, má pocit, že padol do bahna, topí sa, dusí, ale napokon sa vždy nájde niečo, čo ho odtiaľ vytiahne. Daruje mu to krídla, aby si mohol naivne namýšľať, že doletí až k slnku. Je to nádherný pocit. Neberte mi ho rozprávaním o zákone zemskej príťažlivosti.
Z balkóna pozorujem novoročný ohňostroj. Na oblohu vyletujú kométy všetkých farieb. Keď dosiahnu svoj vrchol, pyšne sa rozpadnú na tisíc hviezdičiek a keď sa už chystáte aspoň jednu si chytiť, zhasnú a zaniknú v ničote. Mestu predo mnou náramne pristane táto svetelná ozdoba. Akoby bolo najradostnejším mestom na svete. Zdá sa nepravdepodobné, že až sa ráno prebudí, svetlo opäť odkryje všetku špinu a biedu, zatrpknutosť a nevľúdnosť ľudí, smútok tých, ktorým navždy niekto chýba. A možno za najbližším rohom, tam, odkiaľ práve vyletela raketa, zakopnete o injekčnú striekačku a nebude vám to pripadať ani trochu čudné.
Zrazu som si spomenula na svoj štvorlístok. Azda ho už ani nepotrebujem. Hoci mi mnoho šťastia celkom iste nepriniesol, naučil ma vážiť si každú jeho náklonnosť a nečakať na najneuveriteľnejšie zázraky.
Vtom som dostala bláznivý nápad. Vzala som štvorlístok do dlane, chvíľu ho hladila pohľadom a bez pocitu straty som ho vhodila do náruče tmy a zašepkala: „Pre teba, mesto, pre šťastie."